Hudba odráža svoje vnútro v poslucháčoch

Tak ako sa učí­me od malička životu a prispôsobujeme sa spoločnosti v ktorej žijeme, približujeme sa aj k „svojej“ hudbe. Rozví­jame jej vní­manie a prehlbujeme sa do jej vnútra.

Jednou z vlastností hudby je zvláštna energia (zrejme špecifické frekvencie zoradené za sebou vytvárajúce komplexnosť), ktorá pôsobí na emocionálnu úroveň poslucháča, čo ovplyvňuje ako duševné rozpoloženie tak aj správanie sa. Môžeme si ju všimnúť v každom hudobnom štýle a dokonca vidieť aj jej moc. Táto energia (harmonická alebo deštruktívna) láka a priťahuje ľudí, nesúcich rovnakú vnútornú udalosť ako samotná energia. Nepríjemne nás to tlačí k škatuľkovaniu poslucháčov. Na základe tejto podstaty môžeme vnímať aj nepríjemné a neprospešné štýly (neharmonické – podporujúce negativizmus a deštrukciu). Vďaka takejto rozmanitosti a nepravidelnosti sveta máme možnosť vnímať emócie ostatných ľudí. Je na zváženie, či je možné odolať alebo bojovať voči takýmto predpokladom. Odpoveďou sa môže stať i skúška: pokúste sa preradiť na úplne iný štýl, skôr pravý opak toho, čo počúvate, či to bude po vašej vnútornej chuti.

Prvým prvkom neprospešnosti sa stáva tvrdá a drsná hudba sama volajúca „o ničení“ (psychického sebazničujúceho, potom i vlastného fyzického alebo okolitého). Aktívne ma napadne black metal, ktorý vie byť dostatočne „satanistický“. Po pravde ma títo ľudia ničím neprekvapili ani svojím zvláštnym správaním i zmýšľaním, opantaný takýmto bezcitným hudobným procesom a následne privodenej mozgovej demagógie.

Druhým neprospešným prvkom sa stala elektronická hudba typu techno a drum & bass. Typicky monotónne bezduché slučky nevyjadrujúce nič. Slangovo im hovorím: „šlapacia hudba“ (názov mi vznikol zo šľapania kapusty v sudoch /spisovne – šliapať/ a so šlapania na niečom, čo sa dá požiť). Pri „šlapaní“ sa uľahodí zrejme podľa svojho – drogy, alkohol. Konzumenti sa stavajú mimo reality, patrične neprospešní a s pomaly stúpajúcim percentom samozvaní „nevinní feťáci“. Hudba je tu použitá ako prostriedok na dosiahnutie riadneho úletu. Tento štýl je u mladej populácii dosť populárny, ak by sme k nim zarátali ďalšie žánre ako hip-hop a rap dostaneme drvivú väčšinu násťročných.

Hip-hop je špeciálna odroda sama o sebe, čo mnoho násťročných pociťuje ako trend a pomaly sa nás tu chystajú s ním prevalcovať. Tohoto posledného slova sa veľmi neobávam nakoľko vekový priemer takejto spoločenskej súdržnosti je niekde pod hranicou osemnástich rokov. Mne to skôr vyznieva ako osočujúci štýl, ktorý láka mladých ľudí výrazovými prostriedkami. Svojou preukazujúcou úlohou (recitáciou) nemusí byť ani riadne založený na hudobnom pozadí, čo zvyčajne všetci počujeme. Čudujem sa týmto ľuďom, že takto podporujú človeka, ktorý urážlivo a vulgárne priamo rozpráva o našich rodičoch a priateľoch, v prapodstate o nás samých a takto vyrába akýsi detinský výsmech. Tí, ktorí s ním takto súhlasia a „bozkávajú mu nohy“ sú takí istí – bez rozumu.

Zo životného kolobehu by som skôr povedal, že budeme­ od hudby niečo očakávať, ako sú prí­jemné a zámerne požadované hodnoty. Brať ju s ľahkým nadhľadom i výchovou a nestávať sa drobnými posluhovačmi diabla a pritom nemusí­ záležať na tom, či je to zrovna rocková, jazzová, klasická alebo tanečná melodická hudba.

Poslednými riadkami by som ešte poukázal na to, koho tu vlastne jednotlivé hudobné štýly vychovali i naďalej vychovávajú a priberajú do svojej robustnej komunity. Pomaly, ale iste sa tieto vnútra hudieb v nás nevedomky presadzujú a prehlbujú, a postupom času sa navonok i prejavujú. I s ľudským okom si tieto faktory môžeme všímať.

Nestál by som za slovami, že hudba si našla nás, ale my sme si našli hudbu, ktorá nás vnútorne opisuje.