Zobúdzam sa s príjemným pocitom sviežeho rána, kde nad obzorom už brázdi rozpálené slnko. Vstávam z postele do ďalšieho úspešného dňa a po malej rozjímacej pauzičke sa postavím pred neveľké okienko, kde sledujem zopár mráčikov, či sa niekde v blízkosti nechystá pršať. Po odvrátení sa od okna sa mi vynára podstatná myšlienka – nakúpu ovocia a zeleniny. Chuť na šťavnatú broskyňu, či mäsité fialové slivky sa nezabúda.
Po skončení svojho krátkeho ranného rituálu, každý máme nejaký, si v predsieni vytiahnem vychádzkové športové topánky, obujem, zaviažem hladké šnúrky a urobím rýchlu kontrolu pohľadom do zaobleného zrkadla. Zbehnúť dolu po schodoch je ako malá bežecká rozcvička. Po vynorení z poschodového betónového príbytku ma do očí upúta veľa zelene a pani suseda, ktorá už okopáva jediný náš kvetinový záhon. Rastú v ňom viac farebné kvietky, ktorých vôňa, keď sa mi vtlačí do pľúc, tak pozvoľna ukľudňuje vnútorný stav. Môj jemný úsmev na okrúhlej tvári vyvoláva i u nej podobnú reakciu, ktorá automaticky v podvedomí štartuje pohyby kútikov úst.
S chôdzou po dlhom chodníku zo zámockej dlažby, lemovanej trávnikom počujem ako sa navzájom o seba, i o moje topánky škrú drobné kamienky. Niekedy sa až rozkotúľajú a ich krátka púť končí v pokosenom trávniku. V korunách stromov počuť jemný i ostrý šum listov, podľa toho ako sa s nimi pohráva ranný svieži vánok. Tento jemný zvuk pri pohybe listov veľmi obľubujem, dokáže ma i uspávať, tak ako aj šum mora. Ten šum je občas prehlušený štebotom prelietajúcich vtáčikov z jedného konára na druhý. Pohľadom na široké okolie sa nedá nevšimnúť si ponáhľajúcich sa ľudí za „potrebnou“ činnosťou. Cestu mi križujú väčšie i menšie dietky, ktoré ďalej prechádzajú do školského areálu a v niektorých ich tvárach, i v tvárach rodičov sa črtajú každodenné stresové linky. Pomaly sa dostávam k cieľu, no ešte predtým sa pozdravím, tiež s úsmevom na tvári, s predajcom rýchleho občerstvenia, s ktorým si zaželáme pekný deň. Pred vstupom do predajne už čakajú vo vyložených zelených prepravkách zelenina a ovocie od okolitých domácich pestovateľov, ktoré lákajú svojou vôňou, farbou i tvarom.
Takéto bežné ráno môže zažiť ktokoľvek z nás, avšak táto istá cesta, v to isté ráno môže byť pre vás odlišná od mojej i keby ste išli hneď za mnou. Prečo môže byť iná? Položme si otázku: Vnímate a cítite i vy tieto okolité podnety podobne ako som vám ich opísal?
Ak je vaša odpoveď negatívna musím skonštatovať, že ste životne ochudobnený o veľký kus bytia. Nejde len o základné vnemy zrak, čuch, sluch, ale o hlboký vnem existencie samotnej, prítomnej. V jednoduchom základe by som mohol potvrdiť, že vaša myseľ je zaneprázdnená neustálym prísunom slov i viet, a teda to vaše aktuálne bytie sa nachádza vo vašej mysli. Určite mi prikývnete i na to, že sú to myšlienky s neustálym rozoberaním vašich životných situácií týkajúcich sa minulosti alebo práve konštruovaných do ďalekej či neďalekej budúcnosti.
Minulosť vo vás prežíva v podobe spomienok, ale spomienky ako také nie sú problém. V podstate potrebujeme minulosť a spomienky na to, aby sme sa z nich mohli poučiť, aby sme neopakovali staré chyby. Spomienky sa stanú problémom vtedy, keď vás začnú ovládať a stanú sa súčasťou vašej identity. Vaša osobnosť tvorená spomienkami sa stane vaším väzením. Vaše spomienky sa zabudujú do vášho vnímania samého seba a stotožníte sa s vlastným príbehom. Toto vaše „malé ja“ je ilúzia, ktorá zatieni vašu pravú totožnosť nekonečnej Prítomnosti v akejkoľvek forme.
Takáto minulosť nepozostáva len z mentálnych, ale aj emocionálnych spomienok – staré emócie sa v ňom stále dokola oživujú. Väčšina ľudí so sebou celý život vlečie obrovské množstvo nepotrebného mentálneho a emotívneho neporiadku. Zožierajú sa potom pocitmi mrzutosti, ľútosti, nevraživosti a viny. Opakované si oživovanie starých emócií nazhromažďuje v energetickom poli človeka bolesť a utrpenie. Treba prestať si oživovať situácie a udalosti vo svojej mysli, ako v nekonečne sa opakujúcom starom filme, ale venovať úplnú pozornosť tomu, čo sa deje práve teraz.
Ďalšou možnosťou zaneprázdnenia mysle býva vytváranie otázok typu – prečo ja, prečo mne, čo keby a s následným nekonečným radom tvorenia rôznych odpovedí a ospravedlnení, či sebaľútosti. Špeciálnou odrodou obsadenia mysle býva konštruovanie možností, kde pre niektorú z nich sa prikloníte a zároveň postupne i uveríte bez akýchkoľvek relevantných dôkazov. Tento model je väčšinou postrehnuteľný u ženskej populácie, kde konštruujú počínanie svojho partnera alebo iných blízkych osôb, s ktorými prichádzajú do styku. Muži po takomto zistení nechápavo krútia hlavou a nedokážu ich z tejto demagógie vymaniť a stáva sa, že sú takto obviňovaný z vecí, ktoré v ich živote ani nenastali. Tieto ženy potom žijú ďalší život vo svojich hlavách a ilúziách.
Keď sa pozeráte na nočnú oblohu, čo vidíte? Hviezdy, mesiac, planéty, možno kométu alebo susedné galaxie vzdialené niekoľko svetelných rokov. Áno, ale keď to trochu zjednodušíte tak čo vidíte? Objekty pohybujúce sa priestorom, takže vlastne to z čoho sa skladá vesmír – z objektov a priestoru. Ak pri takomto pohľade na jasnú nočnú oblohu „nestrácate dych“, tak sa zrejme nedívate poriadne a neuvedomujete si, čo všetko tam je. Pozeráte sa len na plávajúce predmety a snažíte sa ich pomenovať. Ak ste pri takomto pohľade niekedy zažili pocit úžasu a hlbokej úcty tvárou v tvár tomuto nepochopiteľnému tajomstvu, znamená to, že ste na chvíľu odsunuli svoju túžbu pomenúvať a nálepkovať a stali ste sa vedomými. Ak sa obrátite viac do svojho vnútra dokážete vnímať rozľahlosť, v ktorej sa nachádzajú všetky tieto svety. Pocit úcty nepramení z toho, že sa tam všetky tieto svety nachádzajú, ale z hĺbky, ktorú všetky obsahujú.
Ak si chcete uvedomovať bytie, musíte oslobodiť svoje vedomie od svojej mysle. Je to jedna z najdôležitejších úloh na vašej duchovnej ceste. Uvoľní vo vás obrovské zásoby vedomia, ktoré bolo v zajatí zbytočného a nutkavého premýšľania. Veľmi efektívny spôsob je jednoducho preniesť sústredenú pozornosť do tela, kde môžete okamžite začať pociťovať bytie v podobe neviditeľného energetického poľa, ktoré oživuje to, čo vnímate ako svoje fyzické telo.
Predchádzajúci odsek je úryvok z knihy Sila prítomného okamihu od Eckharta Tolleho, jedna z top kníh, ktorá vám sprostredkuje ďalší postup na duchovnej ceste, zlepšenie vnímania života samotného i malý nácvik ako sa dostať do prítomnosti.
Je to úžas, sa občas zastaviť, a sledovať „objekty“, už len preto, že sú také, aké sú. Človek sa väčšinou nevie zastaviť v tom hlučnom zhone a len sa obzrieť okolo seba.