V tom kraji pieskov a močarísk bola borovica všetkým. Ako odveká ozdoba pokrývala skromnú pôdu, v hustom šíku sa približovala k dedinám, vyrábali z nej jednoduché veci potrebné v hospodárstve, stavali domy, hlobili kolísky. Vôňa živice s prvým vdychom prúdila dojčatám do pľúc, šuchot konárov sprevádzal všetkých, keď v detstve chodili do lesa na huby, neskôr keď dospievali a bozkávali sa tam až do úsvitu, i keď dospelí orali, siali, žali chudobné klasy. Keď umreli, vložili ich do borovicovej truhly a ďalšie generácie pokračovali v tom odvekom kruhu a tak isto nad nimi šumeli borovice, tú istú živičnatú vôňu mal vietor, ktorý sa preháňal nad mizernými políčkami, nad močiarmi porastenými lišajníkom, nad sypkými piesočnatými pahorkatinami a pokojnými belasými jazerami. Tak to bolo po všetky stáročia, čo tu žili ľudia, až dvadsiate storočie v posledných dňoch zváľalo istú dedinku tohto borovicového kraja, na jej mieste vyrástlo vedecké mestečko s mohutným arzenálom prostriedkov na poznávanie prírody a Stožarov, syn nespočetných generácií tunajších Stožarovcov, skôr ako definitívne vyskúšal nové gigantické zariadenie na preniknutie do hmoty, zo zvyku sa nadýchol vzduchu dávneho detstva, ktorý aj uprostred kovu s plastickej látky si uchoval trochu živičnatej vône.
Potom stlačil tlačidlo a vyvolal sily, v porovnaní s ktorými všetky blesky dokopy, čo kedysi burácali nad jeho rodnou dedinkou, boli maličkosť.
Ešte uvidel výbuch.
A potom už nebolo nič.
Keď sa Stožarov prebral z bezvedomia, nevnímal svetlo, formu, bolesť, zvuk ani iné prejavy sveta, akoby si uchoval svoje ja a stal sa nehmotný v rovnako nehmotnom vesmíre. Pád v rozospatosti do čierneho bezváhového stavu by mohol byť slabou napodobeninou tohto pocitu. Stožarov si uvedomoval svoje ja, myslel a cítil, existoval, ale v čom? A ako? Nebolo nič, ani kúsok priestoru či náznak formy, celkom nič.
Ale čosi predsa muselo byť, jeho vedomie akoby bolo vpletené do niečoho, do akejsi mazľavej prekážky, existujúcej v ňom samom alebo azda mimo neho. Stožarova sa nezmocnila hrôza hlavne preto, lebo v prvom rade sa chcel oslobodiť; bolo to celkom mimovoľné úsilie a všetky vysvetlenia nechával na neskorší čas.
Vedomie sa pokúsilo vyšklbnúť von z tej spleti.
A v tom počulo hlas:
— To nerobte, lebo zničíte všetko …
Hlas nepatril nikomu, nevychádzal odnikiaľ, s ničím sa ho nedalo porovnať, práve tak ako stav, v akom sa ocitol Stožarov. Hlas bol, a to je všetko. V jasnej chvíli Stožarov pochopil, že to nie je zvuk z vonkajšieho sveta, ani ozvena vlastných myšlienok ale … Ďalej myšlienka nepokračovala. No aj tento poznatok pôsobil upokojujúco, lebo spásonosnú domnienku „Myslím, teda som,“ vystriedala istejšia „Nie som sám, teda tým skôr existujem …“ Navyše – alebo sa mu to len marilo? – neforemná lepkavá, sputnávajúca prekážka začala oteplievať, ani čo by ju, ako nejaký zámotok, zohrievalo čiesi starostlivé náručie.
— Kde som?
Bolo čudné a absurdné počuť svoj hlas, slová, ktoré ani náznakom netvorili ústa, hrtan, pľúca. Táto absolútna neexistencia tela, ktorá sa práve veľmi jasne prejavila, už-už v ňom vyvolala ďalšiu vlnu hrôzy, no v tom znela odpoveď:
— Čírou náhodou ste sa ocitli tam, kam vaša civilizácia musí ísť ešte veľmi dlho. Nerobte unáhlené uzávery. Čo neviete pochopiť, to vám objasním ja.
Pauza, ticho. To stačilo. Hlas bol taký pokojný, povedal tak veľa, že citová búrka hneď stíchla a vystriedalo ju prenikavé vášnivé a zároveň chladné napätie duše, ktoré výskumníka vo chvíli izoluje od všetkého postranného, len čo mu nečakané zachvenie nejakej ručičky prístroja už-už ide prezradiť tajomstvo prírody, alebo naopak, zbaviť ho všetkej nádeje na objav.
— Tak, to je dobre – povedal Hlas. – Teraz vám môžem povedať niečo o tom, čo vy nazývate životom a smrťou …
Aj keď bol Stožarov pripravený na podobný zvrat, všetko sa v ňom zachvelo, lebo jasne a definitívne pochopil, že ako človek zrejme už neexistuje, že z neho ostalo len čosi, čo ľudské predstavy nevedia opísať. Teraz existuje práve v takomto neopísateľnom stave.
— Nadarmo sa znepokojujete. – Ten druhý, nečlovek, isto zachytával najjemnejšie odtiene cudzieho myslenia. – Jednoducho vaša civilizácia zatiaľ pozná iba jedinú formu života a iba túto formu pokladá za možnú.
— Nie, nie, to nie je pravda! – rýchlo, až prirýchlo namietol Stožarov. – Teoreticky, a ešte väčšmi vo fantázii, pripúšťame rozličné formy existencie, nie bielkovinové, ale povedzme kremičité, ba aj plazmové …
— To nie je ono, – akoby so vzdychom odpovedal Hlas. – Všetky vaše fantázie sú iba slabým odvarom skutočných možností a realizácií. Nás, ktorí sme už ďaleko pred vami, hľadáte vo vesmíre, pokúšate sa zachytiť naše signály, čudujete sa, že nikde nevidíte astroinžinierske čudá, a keď nenachádzate nič, začínate si myslieť, že vôbec nie sme. Ale všetko je inak. Aby sa vám moja odpoveď nezdala absurdná, nezmyselná, fantastická, aby vo vás nevyvolala zmätok, najprv si uvedomte jednoduchú vec: fantázie sú zbytočné, úplne stačí elementárna dialektika. Ako sa prejaví jej prvý zákon na civilizácii, ktorá má za sebou nie tisícky tak ako vy, ale milióny rokov dejín?
— To je predsa ako dvakrát dva sú štyri. – Stožarov, ktorý bol hrdý na svoj um, sa trochu urazil. – Jasná vec, že taká civilizácia nevyhnutne získa novú kvalitu, bude iná, ako bola. Ďalej sú široké možnosti variantov, ich úplný počet neobsiahne nijaká fantázia. Napríklad rozum sa z biologickej schránky prenesie do trvanlivejšej povedzme strojovo-kryštalickej. Alebo kadečo iné až po mysliaci oceán, hoci podľa mňa to je neseriózne. Slovom, rozmýšľali sme o tom, skúšali sme rozličné varianty, ibaže zatiaľ máme inakšie starosti, preto to málokoho zaujíma. Nevedel som si ani predstaviť …
Stožarov sa zarazil, lebo si uvedomil, komu a za akých okolností to všetko vykladá.
— Tak ako je to v skutočnosti? – zašepkal zlyhávajúcim hlasom.
— Ako …?
— Len smelšie, – povzbudil ho Hlas. – K čomu vedie prvá kvalitatívna zmena?
— Už som to pochopil … — zadŕhavo zašeptal Stožarov. – Za ňou nasleduje nový vývoj, nový prechod, nové … Koľko ste ich prekonali za tie milióny rokov? Veď to je strašné … Hrôza!
Posledné slovo Stožarov vyslovil mimovoľne. Až teraz sa mu naozajstne, v celej nekonečnosti odhalili tie diaľavy, kam mal nazrieť. Diaľavy inej budúcnosti, od ktorej cúvol, no ktorej sa nemohol zbaviť, lebo už bol v nej … nenávratne v nej. Iste je to tak, inakšie načo by bol celý tento rozhovor?
— Počkajte! – zvolal. – Ale je tu ešte rozum, jeho vôľa, aj keď sú to vývinové zákony, no ako to …? Všetky kamene majú letieť po trajektórii?! Tak načo potom je to všetko, načo sú všetky úsilia, ak sa človek voľky-nevoľky musí meniť, prechádzať … Meniť na čo? Kto ste, čo ste, čím ste boli? Je vám teraz dobre?!
— Toto je už bližšie, – súhlasne povedal Hlas. – Dovoľte, aby som vám odpovedal otázkou. Podľa vašich predstáv a hypotéz sa človek bude postupne meniť na telo podobné stroju, na kyberneta, alebo ako to nazývate. Vyhovuje vám taká perspektíva?
— Mne nie, – čestne sa priznal Stožarov. – Nechcem byť pre dejiny hnojom, hodiacim sa len na to, aby na ľudstve ako na humuse vyrástla civilizácia nejakých kybernetov. Nechcem, ani keby tá nová civilizácia bola lepšia, dokonalejšia. Áno, áno, možno teraz vyzerám ako ramapitekus, ktorý by bol zavyl od žiaľu, keby mu bol niekto povedal, že sa bude musieť rozlúčiť s rodnými lianami a baobabmi a zmeniť sa na človeka, presťahovať sa do klietok mesta, špekulovať nad prístrojmi … Ja však nie som ramapitekus! Počujete? Ten si nevedel nič predstaviť, prírodné zákony ho unášali ako triesku v prúde, ale so mnou ráčte počítať! Ja tie prírodné zákony využívam, a to už čosi znamená … Nech ľudstvo žije na večné veky! Inakšie načo je to všetko?
— Inakšie načo je to všetko… — ako ozvena zopakoval Hlas.
— Dovoľte mi ešte otázku. Prečo niektorí vaši vedci pokladajú prechod ľudského rozumu do inej schránky nielen za možný, ale i za vyhovujúci?
— Lebo sa nazdávajú, že vznik umelého nadľudského intelektu je neodvratný, a očakávajú, že tento intelekt prevezme štafetu našej kultúry. Ba čo viac, dúfajú, že náš rozum sa stane súčasťou strojového, a tým človek v novej kvalite získa ak nie nesmrteľnosť tak aspoň…
— Stačí. Mysliaca bytosť je smrteľná, a to je pre ňu neznesiteľná predstava. Žijem, myslím, cítim, ale nech by som čo robil, aj tak som odsúdený na smrť, zmiznem, obrátim sa na prach. Je hrozné myslieť na to, ale ešte hroznejšia je nevyhnutnosť toho všetkého. Práve proti nevyhnutnosti sa búri človek, ale i každý rozumný tvor, nech by naňho svietilo hocijaké slnko. Čo ste práve odmietli vy? Nie smrť, ale perspektívu života, ak sa v ňom musí všetko vám blízke zmeniť na čosi nepoznateľné. Práve ste odmietli. A tí, s ktorými takto polemizujete, sa zasa vzbúrili proti inej, terajšej nevyhnutnosti. V strojoch videli možnosť zvíťaziť nad smrťou ako nad najhoršou nevyhnutnosťou.
— Tak oni majú pravdu? Teda budeme musieť… A vy… Nebodaj vy ste ten strojový supermozog ?
— Vôbec som nehovoril, či sa vaše hypotézy, predpoklady a fantázie môžu uskutočniť. Zatiaľ som len načrtol, na čo sa upriamujú vaše vlastné túžby. Nič viac. Sám môžete ohodnotiť, nakoľko sú opodstatnené vaše obavy, pokiaľ ide o triumf strojového intelektu, ak vás to tak vzrušuje. Z mojej strany tu stačí len náznak.
— Tak naznačte! Hoci načo je vlastne celý tento rozhovor? Načo?
— Nie je zbytočný… — Hlas akoby zaváhal. — Má význam aj pre mňa. Je potrebné, aby ste čo najlepšie pochopili situáciu, v akej ste sa ocitli. A pokiaľ ide o náznak… Aká bola prvá vedecká predstava ľudí o mieste ich planéty vo vesmíre? Opačná ako skutočnosť. A prvá hypotéza o závislosti rýchlosti pádu telies od ich hmotnosti? To isté. Ďalej si pripomeňte čudný osud myšlienky premeny prvkov, alebo vašu celkom nedávnu polemiku o podstate svetla. A mohol by som pokračovať. Prejavuje sa tu istá zákonitosť, však?
— Isteže. — Keby sa Stožarov cítil ako telo, pravdepodobne by zaťal zuby. — Chcete tým naznačiť, že keď začneme uvažovať o novej a pre pás zložitej veci, naše prvé dohady o nej veľmi často obsahujú iba zrnko pravdy, prípadne všetko stavajú na hlavu. Áno, sme takí… Tak odhaľte konečne pravdu! Dúfam, že vy poznáte absolútnu pravdu.
Stožarov si vzápätí vynadal do idiotov, ale už bolo neskoro. Jeho slová zneli zlostne a posmešne. Prejavil sa tak, ako vôbec nechcel vyzerať — ako hlupák. Napokon, záleží na tom?
— To je v poriadku, — upokojil ho Hlas. — Vôbec som sa neurazil, ba som nadšený. Ešte aj v takejto situácii vás väčšmi zaujíma osud rodu ako váš vlastný, na ktorý ste sa zatiaľ nespýtali ani jedinou priamou otázkou, hoci ste veľmi rozrušený. Pre rozum vašej úrovne je takýto postoj vzácny.
— Som výskumník, — zašomral Stožarov. — Všetko ma zaujíma … Tak teda v čom sú nesprávne naše terajšie predstavy?
— Prekáža vám celá predchádzajúca životná skúsenosť. Pridŕžate sa jej a vytrvale spájate budúcnosť človeka a osud rozumu s konkrétnym telom, bielkovinovým či nebielkovinovým, jednotlivým či viacnásobným, samostatným či spojeným. Pokúste sa zbaviť tejto obmedzenej predstavy.
— A to už ako? — začudoval sa Stožarov. — Predstaviť si existenciu nie v konkrétnom tele, nie jednotlivú ani viacnásobnú, nie samostatnú ani spojenú, ale … Vy sa mi posmievate! Veď je ľahšie predstaviť si kocku bez uhlov ako bytie v ničom a nikde…
— Lenže variant, ktorý ihneď odmietate, lebo ho pokladáte za nemožný, nemysliteľný, ste vždy mali pred očami.
— Čože?
— Hovorím o televízii.
— Áno, Je v nej váš obraz. Aký je a kde. Je rozptýlený v priestore. Nachádza sa na obrazovkách. Zároveň je zakonzervovaný na videopáskach, môže sa tam uchovávať a znova ožiť, zaplniť priestor v hociktorý deň po vašej smrti. Tu máte približný príklad existencie niečoho v bode. ale i v obrovskom objeme, v konkrétnom tele i mimo neho, v danom okamihu i v hociktorom inom.
— Ale to je predsa obraz, odtlačok, a vy hovoríte o človeku o jeho rozume… Hoci…
Stožarov sa zamyslel Socha, portrétna maľba, ale aj fotografia, film, holografia, pretvorenie zovňajška, oddeľovanie obrazu, jeho čoraz samostatnejšia, viacnásobnejšia existencia na dlhé stáročia … Potom hlas zachytený, uchovaný, oddelený od človeka. Tá istá evolúcia! Po troškách, po detailoch uskutočňovaná nesmrteľnosť vonkajšieho, najjednoduchšieho, najľahšie dosiahnuteľného. Tak k tomu sa to všetko chýli! Áno, áno, správne. Stop! Lenže toto je iba vonkajšie, nepodstatné. Vedomie, rozum, ľudské ja je také dočasné, ako aj bolo, tu sa nič, vôbec nič nezmenilo, za všetky storočia, za všetky tisícročia ten istý koniec, to isté zmiznutie spoločne s telom. Hoci…
— Som idiot, — zopakoval Stožarov. — Som slepý ako desaťtisíc krtov. Myslenie, a ono je taktiež súčasťou človeka, s vývinom písma, kníhtlače, elektroniky, nadobudlo nebývale dlhý život. Tisícročia ma delia od Homéra, Platóna, Aristotela, no keď čítam ich diela, nadväzujem spojenie s ich rozumom, citmi, vnímam ich osobnosť… To je fakt. A počítače, bezduché počítače? Ich logika? To my sme ju do nich vložili, je to naša logika, sme to sčasti aj my. A to všetko — obraz, hlas, zachytenú myšlienku — syntetizujeme, ak k tomu ešte niečo pridáme, rozvinieme to, ak sa smelo zahľadíme do budúcich storočí, predstavíme si možné, presnejšie, to, čo sa dnes zdá nemožným …
— Presne tak, — povedal Hlas. — Kto nikdy nevidel domy, pre toho je základová jama len zablatená diera a kamene v základe začiatok i koniec napochytro stavanej ohrady. Celkom prirodzený omyl, všakže? Takto aj vy pozeráte na svoju vlastnú, sotva začatú prácu na nesmrteľnosti, lebo si ešte neviete predstaviť samých seba mimo a bez tej schránky, do ktorej vás uzavrela príroda. skôr či neskôr sa vám odhalí zmysel i perspektíva. Nielen vy, ale všetky rozumné tvory sa búria proti smrti ako stelesneniu nevyhnutnosti. Postupom času všetky civilizácie vyústia do nekonečného a večného mora života, ak sa, pravda, cestou nestratia, nezničia samy seba, čo sa, prirodzene, stáva, ale vôbec to nie je nevyhnutné…
— No dobre, dobre, — horúčkovite mu skočil do reči Stožarov — A čo realizácia? Sama realizácia? Aké je to vaše večné more života? Ja ho nemôžem pochopiť, však? Ako sa dá dosiahnuť?
— Princíp je jednoduchý. Rozum je vlastnosť vysokoorganizovanej hmoty, všakže?
— Áno.
— Teda čo rozumu bráni organizovať hocikde a hocijakú formu hmoty tak, ako je to vhodné pre jeho existenciu a presun?
— Tak je to… — Keby sa Stožarov od zlosti mohol udrieť, určite by to urobil. — Nuž hej, pravdaže! Príroda nám nedala veľa, a predsa sme sa naučili stavať domy, premiestňovať ich hoci aj pod vodu či do vesmíru. Ešte desať, ešte sto krokov po tej istej ceste a… Ach, doparoma! Naozaj sto? Veď počítače, to je iba ruda, elektrina a… a organizácia toho všetkého do zložitej formy hmoty. Nie je to nič viac, a predsa v konečnom dôsledku je to už čosi ako myslenie, rozum, predbežná forma vedomia … Takáto je dnešná situácia, a neskôr… Dočerta, aké tam roboty, kybernety a ostatné primitívnosti! To nie je ono, to všetko sú len stupienky, základ pre… Počujte, už nevládzem, pletú sa mi myšlienky. Ako … ako žijete? Kde ste, akí ste ?!
— Spýtajte sa lúča, kde je, keď letí a čo sa s nim stalo, keď dopadne. Spýtajte sa seba, kde a v čom žijete: iba na zemi? Alebo máte svoj domov už aj v hlbinách oceánu, vo vesmíre? Či v knihách, čo existujú storočia ? V rádiovlnách, ktoré unášajú váš obraz a reč k iným hviezdam? Dajte si dokopy všetky predstavy a budete mať približnú odpoveď, akí sme a v čom žijeme. Môžeme premeniť na svoj príbytok aj oblak, hodí sa nám i vnútorná štruktúra vákua. Nemáme formu, telo, lebo pre nás je všetko telom. Presviedčate samého seba, že také niečo si nemožno predstaviť, ale to, čo sa vám zdá fantastické, ste vždy mali pred očami. Práve pred chvíľkou ste si uvedomili, že v každom balvane sa už skrýva počítač, len ho treba pretvoriť. A v čom sa skrýval život, všetky stromy, zvieratá, vy sám, keď na planéte ešte nebola ani bielkovina? V piesku, vo vode, vetre, v slnečnom svetle. A v čom sa skrývali zrnká piesku, dažďové kvapky, šum vetra, keď nielen planéta, ale i hviezdy sa kúdolili ako hmla? Všetky možnosti dozrievali už tam, v galaktickej plazme, v prúdoch častíc, v kmitaní vákua. Všetko vo všetkom, všetko vo všetkom! Tak je to vždy a všade, celé tajomstvo našej sily je v schopnosti rýchlo realizovať potrebné možnosti. Aj vy už sčasti máte túto schopnosť, lebo z kameňa, z energie riek, zo svetla a elektrónov budujete počítače, vesmírne lode, holografické obrazy, dokonca umelé srdcia, ktorými nahrádzate svoje opotrebované … Stručne povedané, napredujete po tej istej ceste ako všetky rozumné tvory, nech by kdekoľvek začínali svoju cestu.
— A je vám dobre? — vykĺzlo Stožarovovi.
Hlúpa otázka, hneď sa za ňu zahanbil. Cítil by sa dobre ramapitekus, keby bol na jeho mieste?
Hlas neodpovedal, ale položil otázku:
— Dobre vám je teraz?
— Zle.
— Ale existujete. Myslíte, cítite, poznávate. Žijete.
— No ako? Som to vôbec ešte ja?
— Namiesto toho, čo ste stratili, ste získali nesmrteľnosť.
— Nesmrteľnosť?
— Náš spôsob života je takmer to isté čo nesmrteľnosť.
— Ale ja som sa o to neprosil! Prečo? Alebo to je váš… váš pokus so mnou ?
— Skôr váš.
— Môj?
— Ak mám byť presný, ani môj, ani váš. Pripravovali ste zariadenie, chceli ste rozšíriť hranice svojho prieniku do hmoty. A zasadili ste jej úder. Zdalo sa vám, že ste predvídali dôsledky, ale všetko predvídať nie je dané vám ani nám. Náhodou váš úder zasiahol štruktúru, ktorá v tej chvíli bola mnou. Sme nesmrteľní, ale nie je to absolútne. Ako všetko na svete, sme zraniteľní. A váš úder…
— To som nevedel.
— Ani ste to nemohli vedieť, ale ja som to mohol tušiť, mohol som sa vyhnúť, no… Sila je možná, ale neomylnosť nie. Napochytro som odrážal váš úder, no vtom som si uvedomil, že tým vás zabíjam. Urobil som, čo som ešte stihol a mohol, a tak ste ostali nažive.
— Ale moje telo…
— Stojí za to hovoriť o ňom? Ako náhradu zaň ste získali večnosť.
— Več…
Stožarovovi sa zlomil hlas. Až doteraz v ňom tlela nádej, no v tejto chvíli ju celkom stratil. Hotovo, už nepatrí k ľudstvu. Teraz má pred sebou večnosť. Nie, nie večnosť, ale čosi iné. Čosi také, čo v ľudskom jazyku nemá pomenovanie, ba ani Hlas pre to nenašiel vhodné slovo.
Hoci bol pripravený na všetko, jeho vedomie zhrozene cúvlo pred priepasťou, ktorá v skutočnosti nebola priepasťou, naopak, bola vrcholom rozumu, takým vysokým, že sa tam nebodaj hrajú s hviezdami ako s hebkými guľôčkami púpavy na jarnej lúke. Má si na to privyknúť? Prijať to?!
— Budúcnosť vás ľaká. — Hlas akoby sa zachvel. — Zbytočne… Myslíte, že vždy bude tak ako teraz, teda tma, ticho, pusto. Ale nie. Zatiaľ ste ako motýľ v zámotku. Aby som zachránil nás oboch, musel som vás vpliesť do seba. Naše štruktúry sa spojili, preplietli; nadarmo by som vám to podrobnejšie vysvetľoval, aj tak to nepochopíte. A nie je to ani potrebné, veď toto je iba dočasný stav. Navyše je tu možnosť voľby.
— Akej? — pri tomto slove v Stožarovovi až heglo.
— Budete taký ako ja. Alebo vás vrátim do predošlého stavu. Len pokojne, pokojne, upozorňoval som vás predsa, že môžete všetko pokaziť… Takto je to dobre.
— Ale …
— Neponáhľajte sa s rozhodnutím! — rýchlo povedal Hlas.
— Chcete sa vrátiť nazad, to chápem. Ale predstavte si iný variant. Otvorí sa vám vesmír. Chcete uvidieť všetky zvláštne, čarovné, pre vás nevídané krajiny, myriady planét? Nech sa páči! Sami nepoznáme hranice svojho života, ani vy ich nepoznáte, ale obletieť Galaxiu je celkom ľahké a jednoduché… Odhalia sa vám záhady prírody, aké ľudský um neodhalí ani o tisíc rokov. Veľké, strašné, nádherné tajomstvá! Chcete ich poznať? Áno, už nikdy neokúsite chuť pozemskej potravy, nenadýchnete sa jarného povetria, pokožka vášho tela už nikdy nepocíti slaný dotyk morskej vlny, lebo získať vždy znamená aj stratiť. Aj vy stratíte, ale na druhej strane získate múdrosť mnohých a rozličných civilizácií, ich vyberané priateľstvo a lásku. Získate moc nad hmotou, o akej sa vám ani nesnívalo. Milióny zmyslov, ktoré sú vám teraz nedostupné. Zrak, ktorý vám poskytne nie sedemfarebnú, ale tisícfarebnú dúhu. Sluch, ktorý vám umožní počuť búrku hviezdnych protuberancií a šuchot kryštálov rastúcich v zemi. Aj tu existuje nekonečno. Čaká vás činnosť oveľa grandióznejšia, ako sú všetky ľudské sny o nej. Aj tejto možnosti sa zrieknete? Skončil som. Teraz si vyberte: chcete ísť dopredu, či dozadu? Rozhodnite sa, kým nie je neskoro.
— Ale prečo, prečo ma prehovárate? — zvolal Stožarov. — Čo pre vás znamenám, na čo ma potrebujete? Ak je také jednoduché vrátiť ma nazad, tak prečo …
— Musíte si vybrať, je to nevyhnutné. A ponáhľajte sa. Moje možnosti sú veľké, ale nevládzem nadlho zadržať čas. Ako poviete, tak sa stane. Ale ponáhľajte sa!
Nastalo úplné ticho.
Stožarov sa znova a teraz už nebojácne zahľadel do diaľav, ktoré sa pred ním otvárali. Vábili ho, bolo v nich všetko, po čom túžil hľadajúci um. Všetko, ba aj viac ako to, o čom sa dalo iba snívať. Pred ním bol veľký, mocný, oslňujúci, a navyše i dobrý svet, lebo iba obyvateľ dobrého sveta sa vo chvíli nečakaného a hrozného nebezpečenstva mohol znepokojovať ešte aj o bezmocného cudzinca. Určite! Veď zlý svet pri takejto svojej obrovskej sile by sa ani nebol zachoval.
Všetko to bola pravda, budúcnosť lákavo žiarila pestrými farbami. A Stožarov nepochyboval, či sa pre ňu hodí jeho slabý ľudský rozum. Keď ho už zavolali, iste sa oňho postarajú, prevedú ho cez všetky cykly kvalitatívnych zmien, urobia, čo bude potrebné.
Stožarov z celej sily zatúžil smelo sa vrhnúť do budúcnosti. Dopredu, ta, k moru všetkých riek, kam sa ľudský rozum bude musieť vliecť ešte tisícky, azda milióny rokov. Čo také opúšťa, no čo?
Celá minulosť sa pred nim vynorila ako v obrátenom ďalekohľade. Bezvýznamný človek s malichernými vášňami na malej planéte, krátky život, potom nevyhnutný koniec. A to je všetko, už nikdy nič nebude. O čo prišiel, čo ho mohlo zadržať? Všetko je letmé ako povetrie, ktoré naposledy vdýchol do pľúc. Aj tak už nie je nič iba pamäť a ona s ním ostane navždy, odnesie si ju do hviezdnych diaľav a tam, pod cudzími slnkami či v tajomných hlbinách vákua, ho ako v detstve ovanie živičná vôňa borovice a ožijú v ňom… Alebo neožijú?
Stožarov sa pokúsil pripomenúť si, ako vonia borovica, a odniekadiaľ hneď doľahla vôňa slnkom prehriateho ihličia, rozštebotali sa vtáci, vynorili sa pred ním tváre priateľov a všetko, čo bolo predtým a sprevádzalo celé jeho pokolenie, sa mu vybavilo i s tou vôňou, s vetrom, čo vždy fúkal nad skromným krajom pieskov a močarísk, prenikal do pľúc dojčatám i starcom, všetkým rovnako prinášal sladkosť zeme a života, ktorý je večný, pokým ho má kto chrániť, predlžovať, rozmnožovať, ozdobovať a dvíhať až k hviezdam.
— Je najvyšší čas! — súril Hlas.
— Som človek a nemôžem konať inakšie, — povedal Stožarov. — Ďakujem za všetko, ale každý musí prejsť svoju cestu a každý má svoju povinnosť pred pokolením. Ostávam.
— Škoda, — po chvíli povedal Hlas. — Môj návrh nebol skúškou, ani pokusom čistého altruizmu, ako ste si azda mysleli. Všetko je zložitejšie i jednoduchšie. Sme tak nerozlučne spojení, že váš odchod nazad je pre mňa čosi ako amputácia. Chcel som sa tomu vyhnúť, ale nepodarilo sa mi.
— Počkajte! — zvolal Stožarov. — Prečo ste mi to hneď nepovedali? Súhlasím! Súhlasím!
— Nie. Nadovšetko je morálny zákon, on mi prikázal konať tak, ako som konal a ako budem konať, lebo v ústupku niet dobrovoľnosti. O nič sa nestrachujte a zbohom.
…Keď sa Stožarovovi znova vrátilo vedomie, počul lekára, ako hovorí:
— Je to nepochopiteľné, ale po takej dlhej klinickej smrti sa nám ho predsa podarilo zachrániť. Napokon sa nám to podarilo. Také čosi sa ešte nikdy nestalo…