Einstein sa mýlil (dve častice nepredstavujú dve úplne odlišné entity)

Aj „najväčšie“ osoby sveta môžu čo to prestreliť. Albert Einstein bol teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky. Práve z kvantovej fyziky a jej teórii vám poskytnem zopár naozaj zaujímavých informácií.

Kvantová fyzika nám vysvetľuje, že príroda je nedeliteľný celok, kde všetko so všetkým súvisí: totalita vesmíru sa prejavuje na každom mieste a v každom čase. Odteraz pojem priestoru, oddeľujúceho dva bližšie či vzdialenejšie objekty, akoby nemal veľký význam. Napríklad knihy na stole: naše oči, náš zdravý úsudok nám evidentne vravia, že ich oddeľuje istá vzdialenosť. Ako sa na vec pozerajú fyzici? Od chvíle keď sa dva hmotné objekty dostanú do vzájomného vzťahu, treba ich pokladať za jednotný systém a v dôsledku toho ich nemožno oddelovať.

Pojem nedeliteľnosti sa zjavil v dvadsiatych rokoch s prvými kvantovými teóriami. V tom čase vyvolal obrovské spory, a to aj medzi velikánmi typu Einsteina, ktorý v roku 1935 reagoval staťou, kde sa pokúšal dokázať, že kvantová teória je neúplná. So svojimi dvoma kolegami Podolskym a Rosenom navrhol imaginárny pokus, známy dnes ako „experiment ERP“, podľa iniciálok troch autorov.

Prepokladajme, že by sme „uvoľnili“ dva elektróny A a B a očakávali by sme, že sa dostatočne vzdialia, aby jeden nemohol nejakým spôsobom ovplyvňovať ten druhý. Potom urobíme merania elektrónu A a z toho môžeme odvodiť závery platné pre elektrón B; nikto však nemôže usudzovať, že odmeraním rýchlosti A sme ovplyvnili rýchlosť B. A tu Einstein prichádza s kritikou, že ak sa držíme kvantovej mechaniky, nemôžeme vedieť, ktorým smerom sa vyberie častica A, kým jej dráhu nezaregistrujeme nejakým meracím prístrojom; podľa kvantovej teórie totiž realita nejakej udalosti závisí od aktu pozorovania. Ak teda A „nevie“, ktorým smerom sa vyberie, kým ho nezaregistruje merací prístroj, ako by B mohol „poznať“ vopred smer A a orientovať svoju dráhu tak, aby ho zachytil presne v tom istom okamihu v opačnom smere?

Podľa Einsteina je čosi také absurdné: kvantová mechanika je neúplná teória a tí, čo ju doslovne aplikujú, idú nesprávnou cestou. Einstein bol naozaj presvedčený, že tieto dve častice predstavujú dve odlišné entity, dve „zrnká reality“ oddelené priestorom, ktoré sa nemôžu navzájom ovplyvňovať.

Kvantová fyzika hovorí pravý opak. Tvrdí, že tieto dve častice, zdanlivo oddelené priestorom, predstavujú jediný a ten istý fyzikálny systém. V roku 1982 francúzsky fyzik Alain Aspect priniesol definitívny dôkaz, že Einstein sa mýlil. Ukázal, že medzi dvoma fotónmi, čiže medzi dvoma zrnkami svetla, vzďaľujúcimi sa od seba opačnými smermi, existuje nevysvetliteľná korelácia. Vždy keď zmeníme polaritu jedného fotónu (vďaka filtru), ten druhý akoby ihneď „vedel“, čo sa stalo jeho spoločníkovi, a okamžite podstúpi tú istú alternáciu polarity. Ako môžeme vysvetliť takýto jav? Zaskočení fyzici navrhli dve interpretácie.

Podľa prvej fotón A „oznamuje“ fotónu B, čo sa robí, prostredníctvom signálu s vyššou rýchlosťou, ako je rýchlosť svetla. Fyzici prijali tento výklad dosť odmerane a dnes ho čoraz viac odmietajú; uprednostňujú to, čo Niels Bohr nazýval „nedeliteľnosť kvanta účinku“ alebo neoddeliteľnosť kvantovej skúsenosti.

Podľa druhej interpretácie musíme prijať myšlienku, že obidve zrnká svetla, hoci by boli oddelené miliardami kilometrov, sú súčasťou toho istého celku: medzi nimi existuje istá tajomná interakcia, ktorá ich udržiava v neustálom kontakte. Uvediem príklad, aby sme si urobili aspoň približnú predstavu: ak si popálim ľavú ruku, pravá o tom hneď dostane informáciu a odtiahne sa podobne ako ľavá, lebo obidve ruky sú súčasťou môjho organizmu ako celku.

Tieto výsledky nabádajú prehodnotiť samy pojmy času a priestoru, ako ich dnes chápeme. Fyzika a metafyzika, činy a myšlienky, hmota a vedomie sú jedna a tá istá vec. Na ilustráciu použijem jeden obraz: obraz riečneho víru. Z istej vzdialenosti, jasne odlišujeme víriacu vodu od pokojnejšieho prúdu rieky. Berieme ich ako dve oddelené „veci“. Keď sa však priblížime, nedá sa určiť, kde sa končí vír a kde sa začína prúd. Delenie na odlíšené a oddelené časti nemá zmysel: vír naozaj nie je čosi oddelené ale jeden aspekt celku.

Môžeme zájsť ešte ďalej a pokúsiť sa pochopiť fyzikov,keď tvrdia, že celok a časť sú jedna a tá istá vec. Pomôžeme si ohromujúcim príkladom: hologramom. Väčšina ľudí, čo videli holografický obraz (dosiahne sa premietaním laserového zväzku cez plochu, na ktorej bola odfotografovaná nejaká scéna), mala zvláštny dojem, že vidí skutočný trojrozmerný objekt. Môžeme sa premiestňovať okolo holografickej projekcie a pozorovať ju pod rozličnými uhlami naozaj ako skutočný objekt. Iba keď doň strčíme ruku, zistíme, že tam nič nie je.

Ak použijeme silný mikroskop a budeme pozorovať napríklad holografický obraz kvapky vody, zbadáme mikroorganizmy, ktoré sa nachádzali v zobrazenej kvapke. No toto nie je všetko. Holografický obraz má ešte jednu výnimočnú vlastnosť. Predstavme si, že odfotografujeme Eiffelovu vežu. Ak roztrhneme negatív na dvoje a dáme vyvolať jednu polovicu, pravdaže dostaneme iba polovicu pôvodného záberu Eiffelovky.

Pri holografickom obraze je všetko inak. Hoci sato zdá nezvyčajne čudné, ak odtrhneme kúsok holografického negatívu a položíme ho pod laserový projektor, nedostaneme iba časť, ale celý obraz.Dokonca ak roztrháme negatív aj desať ráz a necháme si iba miniatúrny kúsok, bude obsahovať celý obraz.

To špekulatívnym spôsobom dokazuje, že neexistuje jednoznačný vzťah medzi oblasťami (alebo časťami) pôvodnej scény a oblasťami holografickej dosky, ako to bolo v prípade negatívu obyčajnej fotografie. Celá scéna sa zaregistrovala všade na holografickej doske, takže každá z „častí“ dosky odráža celok. Pre Davida Bohma hologram predstavuje ohromujúcu analógiu s globálnym a neviditeľným poriadkom vesmíru.