Uznanlivosť? Dobrá vôľa? Solidarita? Tolerancia? Zle je so slovami. Obchádzam totiž slovo „láska“ bojazlivo, opatrne teraz v čase vianočnom. Ale nielen preto ho obchádzam, lebo je to príliš veľké slovo, lebo mu hrozí nebezpečenstvo frázy, ale aj preto, lebo skrýva príliš široký, nečlenitý pojem, naširoko vymeraný ako nebeský šat, ktorý si dokážeme len ťažko obliecť.
Široké pojmy neraz zakrývajú úzku slovnú zásobu. Veru, citová slovná zásoba ľudstva nie je veľmi bohatá. Ako by sme aj vedeli povedať, keby sme aj vymenovali všetky jeho príbuzné slová, že táto základná citová skúsenosť ľudstva – láska, koľko spôsobov, odtieňov, koľko predmetov, subjektov obsahuje? Veď toľko všeličoho môžeme milovať: zviera, predmet, hudbu, vlasť … Potom môžeme milovať našich blízkych, podľa čudných zákonov našej duše. Je to tá istá láska? Neviem, či je tá istá. Ale zato sa na ňu podobá ako malé na veľké, ako časť na celok.
My, ľudia, nedokážeme tak naširoko otvoriť svoju náruč, aby sa do nej zmestil tento velikánsky pojem široký ako svet. Musíme ho zmenšiť, rozkrájať, prispôsobiť k jednotlivým predmetom. A správne tak robíme, lebo sa poznáme, veľmi dobre vieme o koľko je ľahšie milovať celé ľudstvo a medzitým pošliapať jednotlivca, o koľko je ľahšie nadchnúť sa pre vznešené ideály a medzitým inému kázať poumývať dlažbu. Naša láska je premenlivá, nestála, stúpavá alebo odstupujúca. Ale je. A aj vo svojej chabosti má obrovskú moc.
Hovorí sa, že aj láska je sebectvo. Pravdaže, veď nemôžeme bez nej žiť. Láska je životnou potrebou. Iba máme pocit, že v poslednom období nejako vyšla z módy. Možno sa bojíme samotného pojmu, možno horké skúsenosti súčasného sveta nám dali na lásku zabudnúť, sotili ju do priekopy, zakryli ju zeminou. Nebolo by dobré vykopať ju? Skúsme urobiť tak ako archeológ, keď nájde dávny poklad – zdvihnime ju, oprášme jej polámanú tvár, očistime ju. Pozrite sa: žiari.